História

Spomienka na Veľkú cenu Turecka 2005

Turecko pri svojej premiére predstavovalo dvadsiatu šiestu krajinu, ktorá hosťovala formulu 1. Okruh v Istanbule bol zas šesťdesiatou treťou traťou, na ktorej sa jazdili oficiálne preteky šampionátu. Ostatné štyri premiéry (Šanghaj, Bahrajn, Indianapolis a Sepang) vyhral jazdec Ferrari. Tentokrát bol ale úspešnejší tím McLaren.

Ešte dve kolá pred koncom prvej Veľkej ceny Turecka mala preteky v jasnej réžii stajňa McLaren. Jedinému rivalovi v boji o Pohár konštruktérov - Ferrari - sa mohli priblížiť na rozdiel iba piatich bodov. Stačil však jeden uponáhľaný predbiehací manéver a Juan Pablo Montoya o svoju cennú druhú priečku prišiel. Fernandovi Alonsovi navyše doslova ponúkol ako čerešničku na torte ďalšie dva body. A jeho kolega Kimi Räikkönen si okamžite spočítal, čo môžu spomínané dva body v konečnom zúčtovaní znamenať.

Do konca pretekov zostávali necelé dve kolá, keď Juan Pablo Montoya, jazdiaci na druhej priečke, predbiehal oneskorenca Tiaga Monteiru. Keďže sa blížila zákruta, musel pred ním prudko zabrzdiť. Portugalčan však nestačil zareagovať a nasledoval kontakt, pri ktorom sa Kolumbijčanovi poškodil zadný difúzor. V zradnej ôsmej zákrute bol následne Juan Pablo Montoya dlhý na brzdy, vyšiel mimo trať a druhé miesto tak daroval Fernandovi Alonsovi. Vtedajší šéf tímu Ron Dennis sa na svojho jazdca veľmi hneval, pretože jeho počínanie si na trati bolo úplne zbytočné.

Vinník nehody bol jasný - neskúsený Portugalčan Tiago Monteiro! "Asi sa mu zablokovali kolesá, pretože do mňa zozadu vrazil," reagoval na nepríjemné otázky novinárov Juan Pablo Montoya. Lenže nespravodlivo osočovaný mladík Tiago Monteiro sa bránil: "Montoya ma predbehol a zavrel mi dvere. Nemohol som robiť nič. Prítlak bol preč, nedokázal som dobrzdiť a výsledkom bolo drobné podstrčenie. Skutočne ma to mrzí, pretože v tom okamihu bojoval o pódium. Ale niekoľkokrát sme už o tom hovorili aj na stretnutí pred pretekmi - nemali by sme si takto vymieňať pozície v miestach, kde sa brzdí intenzívne!"

Kebyže si inkriminovaný moment premietneme, skutočne sa z kolies McLarenu Juana Pabla Montoyu zadymilo. A keď si spomenieme na jeho incident z Monaka (prudko zabrzdil pred Michaelom Schumacherom, poz. red.), za ktorý bol spravodlivo potrestaný, potom je takmer isté, že to bola iba ďalšia z jeho zbytočných chýb.

Ak sa po prvých tureckých pretekoch medzi jazdcami o istanbulskej trati diskutovalo, potom to bolo iba na jedinú tému – zákruta číslo 8. Tá na novučičkom okruhu ešte nemala názov, ale do povedomia všetkých zúčastnených sa dostala ako zákruta číslo 8. Mnoho jazdcov ju charakterizovalo ako štyri zákruty v jednej. Menej radosti už jazdcom robil hrboľatý a špinavý povrch a tiež aj smer proti pohybu hodinových ručičiek. Podobne ako v Imole alebo v Sao Paolo. Pokiaľ niektorí z nich tvrdili, že kvôli aerodynamickým predpisom už zabudli ako vyzerá predbiehanie, tu si to rýchlo pripomenuli. Po troch dňoch šmykov a výjazdov mimo trať si tiež museli priznať, že toto dielo architekta Hermanna Tilkeho skutočne stojí za zapamätanie si.

Krátko po štarte sa Kimi Räikkönen dostal do zovretia medzi obe Renaulty, ktoré štartovali z druhého a tretieho miesta. Nakrátko prišiel aj o vedenie. "Štart mi veľmi nevyšiel," priznal otvorenie Fín: "Pretočili sa mi kolesá a to dokázal využiť Fisichella. Ešte v prvom kole však bol dlhý na brzdy, takže mi umožnil vrátiť sa späť do čela." Od tej chvíle už išiel Kimi naplno. Vďaka taktike mohol trochu zvoľniť až po prvej zastávke.

Hneď v úvode pretekov postihli defekty pneumatík oboch jazdcov tímu Williams. Markovi Webberovi však trvalo o niečo dlhšie, kým sa s roztrhanou gumou dostal k mechanikom. Keď sa vrátil na trať, čakal ho tvrdý súboj s Michaelom Schumacherom. "Bol som v tej chvíli oveľa rýchlejší. Pripadalo mi to zvláštne, ako sa v brzdnej zóne pohyboval. Všetci sme súhlasili s tým, že niečo také robiť jednoducho nebudeme. Michael to ale spravil, takže som bol vo výjazde zo zákruty dôrazný," popisoval udalosti Mark Webber.

Ale tak, ako to už býva, druhá strana mala iný názor. "Videl som v zrkadlách ako sa Webber približuje a náhle zatáča doprava. Začal som brzdiť a odrazu bol preč. Keď som ale už bol v polovičke zákruty, pocítil som náraz zozadu," vysvetlil svoju verziu Michael Schumacher. Po kolízii zašiel do boxov, kde sa mechanikom za dvadsaťpäť minút podarilo vymeniť posilňovač riadenia. Následne sa vrátil už iba preto, aby v Monze nemusel ísť na trať v kvalifikácii ako prvý.

Preteky boli tentoraz plné predbiehania a drobných výletov mimo trať. Na čelných priečkach však boli karty rozdané. Za nedostižného Kimiho Räikkönena sa počas návštev mechanikov tímu Renault posunul Juan Pablo Montoya. McLareny išli už tradične tankovať o dosť neskôr – Fernando Alonso v 13. kole, Giancarlo Fisichella v 14. kole, Juan Pablo Montoya v 21. kole a Kimi Räikkönen v 22. kole. Fisico sa navyše zdržal desať sekúnd navyše vďaka problémom s tankovacím zariadením. Následne klesol z druhého až na deviate miesto a opätovne sa statočne prebíjal vpred. Navyše sa zapotil aj pri súbojoch s Jensonom Buttonom a Jarnom Trullim. Talian si pochvaľoval, že po niekoľkých mesiacoch smoly prišli konečne normálne preteky. A čudoval sa aj rýchlosti Jensona Buttona, ktorý sa s piatym miestom očividne neplánoval uspokojiť.

S veľkou stratou nasledovali obaja jazdci stajne Red Bull. Christian Klien sa na jediný bod poriadne nadrel. Ten bol však veľmi dôležitý, pretože prišiel po štyroch nevydarených podujatiach. Rakúšan veľmi dobre vedel, že čoskoro zas dostane šancu jeho konkurent Vitantonio Liuzzi. Technický riaditeľ Steiner navyše priznal: "Po fiasku v Maďarsku a zlej pozícii v kvalifikácii sme od týchto pretekov veľa neočakávali. S tromi bodmi sme nadmieru spokojní." Nezabudol taktiež vyzdvihnúť, že na výsledku majú zásluhu aj tímoví stratégovia, ktorí posunuli prvú zastávku až na úroveň McLarenu.

Jediným jazdcom s plným počtom kôl, ale pritom bez bodového zisku, bol Japonec Takuma Sató. "Vďaka taktike sme našli spôsob, ako sa po nevydarenej kvalifikácii dostať dopredu. Boli to napínavé preteky, skončil som však tesne za bodovanými priečkami." Zo štartu zabočil Japonec okamžite do boxov aby dotankoval. Za mechanikmi šiel po druhýkrát presne v polovičke pretekov zo siedmeho miesta. Po návrate na trať sa už dokázal dostať iba pred Rubensa Barrichalla.

V tíme Ferrari zavládlo veľké sklamanie. Nové okruhy boli v minulosti doménou jazdcov z Maranella, ktorí vyhrali štyri posledné premiéry – v Malajzii, Indianapolise, Bahrajne a Číne! Čaro však zrazu vyprchalo. Trápil sa aj Michael Schumacher. Ani on sám si nedokázal podmaniť ôsmu zákrutu a v pretekoch úplne zbytočne kolidoval s Markom Webberom. Výhovorky typu "chýba nám rýchlosť" nezaberali. Rubens Barrichello navyše priznal, že dobrý nebol ani výber pneumatík. Tretíkrát v ročníku odchádzalo Ferrari domov bez bodového zápisu. A Michal Schumcher bol navyše blízko k prekonaniu ďalšieho, tentoraz negatívneho, rekordu. V sezóne už po štvrtýkrát nedokončil preteky. Iba dvakrát v dovtedajšom priebehu jeho bohatej kariéry mal na konte viac nedokončených pretekov (sedem v roku 1993 a päť v roku 1996). Vďaka tomu rástla jeho nervozita a priamo úmerne aj počet chýb. Dokonca aj jeho veľký priateľ a technický riaditeľ tímu v jednej osobe, Ross Brawn, objektívne priznal: "Nehoda bola zbytočná. Najmä, keď bol Mark Webber o jedno kolo pozadu..."

Už tradične sa nedarilo ani Jacquesovi Villeneuvevovi. Stratu z úvodnej časti pretekov ospravedlňoval tým, že sa v prvej zákrute v tlačenici štyroch jazdcov radšej stiahol, aby zbytočne neriskoval. Bol to stále ten starý dobrý majster sveta Villeneuve? Potom sa teda nemohol čudovať, že sa prepadol až za jazdcov tímov Jordan a Minardi. Po pretekoch tvrdil, že mu trvalo dlho, než sa pred nich dostal, pretože sa im údajne rýchlejšie zahrievali pneumatiky Bridgestone, ako jemu "michelinky". Jeho tímový kolega Felipe Massa do cieľa nedošiel. Na štarte mu Nick Heifeld zrušil predné koleso. Monopost bol následne v zákrutách ťažko ovládateľný. Po výmene nosa a krídla sa auto správalo omnoho lepšie, Brazílčan sa rozhodol zmeniť stratégiu na jedinú zastávku. S plnou nádržou si počínal veľmi dobre, ale motor začal postupne strácať výkon. Okrem jazdcov postihnutých kolíziami to bola v podstate jediná technická porucha dňa.

Preteky v Turecku sa museli páčiť aj televíznym divákom, pretože priniesli dostatok napätia a zaujímavých akcií.

 

 

3152

  

 

Seriál: Spomienka na Veľkú cenu Austrálie 1994
 

Ročník 1994 sa z dnešného pohľadu v žiadnom prípade nedá zaradiť medzi obyčajné. Zúčastnilo sa ho štrnásť tímov, ktoré počas šestnástich pretekov vystriedali neuveriteľných štyridsaťšesť jazdcov. V spojitosti s týmto rokom sa však najčastejšie uvádza tragédia z Imoly, kde prišli o život Roland Ratzenberger a Ayrton Senna. Všetko ostatné v následkom priebehu sezóny nasvedčovalo tomu, že hlavným súperom Michaela Schumachera v boji o jazdecký titul bude Sennov tímový kolega zo stajne Williams, britsky pretekár Damon Hill.

Schyľovalo sa k infarktovému záveru ročníka. Pred pretekmi v Adelaide delil oboch favoritov jediný bod. Michael Schumacher ich mal na konte 92, Hill 91. Tretí Gerhard Berger už disponoval obrovskou stratou, keď nazbieral iba 31 bodov. O roložení síl na štarte neočakávane rozhodli už piatkové časy. V sobotu sa totiž nad okruhom spustil mohutný lejak, takže jazdci nemali šancu svoje časy z predošlého kvalifikačného dňa vylepšiť. Prvé miesto na štarte veľkej ceny si vyjazdil veterán Nigel Mansell z Williamsu, ktorý v troch posledných pretekoch prerušil svoj pretekársky dôchodok a nahradil nováčika Davida Coultharda. Michaela Schumachera porazil o necelé dve stotiny. Hneď za nemeckou vychádzajúcou hviezdou sa kvalifikoval aj monopost so štartovým číslom 0, ktorý patril Damonovi Hillovi. Štvrtý bol Mika Häikkinen, tretí rad okupovali autá Jordanu v poradí Rubens Barrichello a Eddie Irvine. Prvú desiatku doplnili ešte Johny Herbert, Jean Alesi, Martin Brundle a Heinz-Harald Frentzen. Do pretekov sa už pomaly tradične nekvalifikovali oba monoposty stajne Pacific-Ilmor, ktoré riadili Paul Belmondo a Bertrandom Gachotom.

Nigelovi Manselovi sa štart vôbec nevydaril. Príliš pretočil zadné kolesá, čo umožnilo Michaelovi Schumacherovi a následne aj Damonovi Hillovi dostať sa pred majstra sveta z roku 1992. Vzápätí sa Nigel Mansell vybral na neplánovaný výjazd mimo trať, takže sa prepadol až za Miku Häkkinena. V priebehu desiateho kola už obaja favoriti nadeľovali kolo poslednému Jean-Denisovi Délétrazovi zo slabučkého tímu Larousse. Damonovi Hillovi sa darilo držať sa v stálom závese za Michaelom Schumacherom, pričom ich odstup predstavoval približne jeden a pol sekundy.

V trinástom kole odstúpil z pretekov kvôli poruche prevodovky Schumacherov tímový kolega Johny Herbert. O chvíľku neskôr sa dostal do šmyku aj Eddie Irvine. Keďže sa už na trať vrátiť nedokázal, preteky sa skončili aj pre neho. V osemnástom kole boli diváci svedkami súboja mechanikov stajne Benetton a Williams, keď Michael Schumacher s Damonom Hillom zamierili do boxov súbežne. K zmene poradia ale neprišlo, čo Damona Hilla donútilo k pokusom o predbiehací manéver na trati. O niečo podobné sa tiež snažil aj Nigel Mansell v súboji s Mikom Häkkinenom. Jean Alesi v tej chvíli len tesne unikol zrážke s bariérou, po hodinách sa ale mohol vrátiť do pretekov bez straty pozície. V boxoch sa pred Miku Häkkinena dostal Rubens Barrichello, Brazílčan však neskôr spravil chybu. Oboch jazdcov jedným manévrom dokázal predbehnúť Jean Alesi.

K slovu sa ale dostalo 36. kolo, ktoré rozhodlo o titule majstra sveta. Michael Schumacher spravil jazdeckú chybu, pri ktorej nárazom do bariéry poškodil svoje auto. Vrátil sa však na trať a do nasledujúcej zákruty vchádzal bok po boku s Damonom Hillom. Medzi oboma došlo k vzájomnému kontaktu. Michael Schumacher odstúpil na mieste, Damon Hill dokázal s poškodeným autom ešte doraziť k mechanikom. Ľavé predné zavesnie však bolo poškodené natoľko, že neexistovala žiadna možnosť opravy. Rozhorčený Damon Hill bol donútený z pretekov odstúpiť, čím titul padol do náručia Michaelovi Schumacherovi.

Do konca pretekov ešte zostávalo odjazdiť viac ako polovicu pretekov. Zvíťazil v nich Nigel Mansell pred Gerhardnom Bergerom z Ferrari a Martinom Brundelom na McLarene. Zvyšok bodov si rozdelili Rubens Barrichello, Olivier Panis a Jean Alesi. Schumacherov manéver je dodnes predmetom horlivých diskusií medzi jeho fanúšikmi a odporcami.

Aj keď bol Frank Williams presvedčený o Schumacherovom úmysle, jeho tím protest nepodal. Podľa Patricka Heada najmä kvôli tomu, že tím sa ešte nedokázal nevyrovnať so smrťou legendárneho Ayrtona Senny. Titul tak ostal na konte Michaela Schumachera.